Podyjí

Vyrážame z parkoviska pri hoteli Vinice Hnanice, ktorý je situovaný v mieste, kde sa predtým nachádzala budova pohraničnej stráže. Bežnými vtáčími obyvateľmi sú tu druhy sídiel ako žltochvost domový, vrabec domový, trasochvost biely alebo lastovička obyčajná. V krovinách okolo príjazdovej cesty hniezdi drozd čierny, penica jarabá či strakoš obyčajný. Po návrate z vychádzky môžeme využiť príjemnú terasu miestnej reštaurácie a pri káve pozorovať preletujúce dážďovníky obyčajné, a keď máme šťastie, aj včeláriky zlaté, ktoré si vyhĺbili hniezdne nory v malej hlinito-piesčitej stene cca 500 m západne od hotela.

Zídeme dolu k rieke a zastavíme sa na lávke cez Dyju. Na vode môžeme okrem všadeprítomných kačíc divých zastihnúť napríklad potápačov veľkých, ktoré patria k najnovším hniezdičom národného parku. Nepravidelne v tomto úseku hniezdia labute veľké, v pobrežnej vegetácii sa skrývajú sliepočky vodné. Na kameňoch a brehoch lovia hmyz trasochvosty biele a horské. Škvrny bieleho trusu na kameňoch prezrádzajú, že sa neďaleko vyskytuje vodnár potočný. Je potrebné si počkať, kým sa vynorí z vody, kde pri dne hľadá potravu. Hmyzie rojenie nad vodou využívajú lastovičkovité spevavce, niekedy aj brehule hnedé. Ale vodu si ešte užijeme neskôr, vydáme sa teda ďalej.

Vyšliapaná cestička vedúca cez lúku a úzky pruh lesa nás zavedie na Šobes, prekrásny meander s bohatou históriou. Lokalita bola osídlená už v staršej dobe kamennej. Praveké hradisko tu bolo v dobe bronzovej, osídlenia aj v čase Keltov a v dobe rímskej. Už v stredoveku bola lokalita využívaná na pestovanie vínnej révy. Dnes má plocha celej vinice asi 16 ha, na časti sa nachádza marhuľový sad. Kvalitu miestneho vína je možné vyskúšať v stánku, ktorý má sezónnu prevádzku. Typickými vtáčími obyvateľmi sú tu vrabec poľný, trasochvost biely alebo stehlík konôpka. Zo sadu sa ozve krutohlav hnedý, z neďalekých brehových porastov ďateľ malý alebo žlna zelená. V korunách stromov zaujme spev kanárika poľného. Za potravou, drobnými vtákmi, sem zaletuje jastrab krahulec. Najväčšou atrakciou lokality sú ale plazy, predovšetkým užovka stromová, ktorá nachádza dokonalý úkryt v kamenných múrikoch, ktorými je vinica pretkaná.

S príjemnou zastávkou uprostred vinice sa nám bude ťažko lúčiť, navyše keď trasa vedie do kopca. Ale trocha námahy za to stojí. Cesta nás zavedie do lesa, je to typická teplomilná dúbrava. Onedlho budeme mať po oboch stranách prudké zrázy, v najužšom mieste šobeskej šije máme výhľad na obe strany. Stúpame ďalej až k bodu 4, kde si môžeme urobiť krátku odbočku na vyhliadku Železné schody. Je to miesto, kde bol prudký zráz dole k rieke predtým skutočne vybavený železným schodiskom. Využívali ho pohraničníci v čase, keď sa územie nachádzalo za železnou oponou. To už je našťastie preč, a schody pripomína len názov. Stúpanie z vinice nám spríjemní spev penice obyčajnej, zelienky obyčajnej alebo vyššie potom žltochvosta hôrneho. Typickými obyvateľmi nasledujúcich dúbrav sú ďatle prostredné a mucháriky bielokrké, dutiny v kmeňoch využívajú aj škorce obyčajné alebo sýkorky, najčastejšie veľká, hôrna a belasá. Keď prekonáme najprudšie stúpanie a dostaneme sa na hranu svahov, začnú byť duby vyššie a priamejšie. Pekná rozvoľnená dúbrava napravo od nás je jediným miestom v národnom parku, kde sa pravidelne vyskytuje kôrovník krátkoprstý. Železné schody sa nám určite odmenia krásnym výhľadom, ale máme tu aj nádej pozorovať krúžiace dravce. K najvzácnejším patrí orliak morský, ktorý sa v údolí Dyje zdržiava celoročne už mnoho rokov, prvýkrát tu zahniezdil v roku 2023. Stále častejšie sú aj pozorovania orla kráľovského alebo sokola sťahovavého. V hniezdnej dobe neprekvapia prelety kaní popolavých – sú to vtáky s hniezdiskami v poliach pri Podmolí. Keď nenájdu dosť hrabošov tam, lietajú cez údolie do Rakúska. Iným zaujímavým dravcom, ktorého obratný let oceníme najlepšie z vyhliadky, je sokol lastovičiar, špecialista na lov vo vzduchu. Jeho korisťou bývajú lastovičkovité vtáky, niekedy aj ďážďovník a hmyz. Pokiaľ sa na vyhliadku dostaneme neskôr popoludní, stojí za to počkať do súmraku a užiť si pôsobivé volanie výra skalného, ktoré sa v údolí nesie doďaleka.

Pokračujeme chvíľu po plošine nad riečnym kaňonom. Vidíme, že lesy tu majú iný charakter, v minulosti podriadený ekonomike. Nájdeme tu borovicové monokultúry i ostrovčeky so smrekovcom, teda aj vtáky ihličnatých porastov ako králika ohnivohlavého a menej aj zlatohlavého, sýkorku uhliarku a chochlatú. Registrujeme tu tradičné hniezdisko jastraba veľkého. Čoskoro nás však chodník vracia späť k rieke, na Lipinskou lávku. V jej okolí môžeme na kmeňoch stromov nájsť ohryzy spôsobené bobrom európskym. Pohodlná cesta nás vedie ďalej proti prúdu rieky k bodu 2, ktorý už poznáme. Môžeme sa odtiaľto vrátiť k východiskovému miestu, ale radšej pokračujme a ešte si užijeme jedinečné miesta okolo rieky. Odmenou nám môže byť rybárik riečny alebo rodinka nepôvodných, ale neškodných kačičiek mandarínskych. Ich hniezdiská v ČR sú nepočetné, najbližšie je v Brne alebo vo Viedni. Nakoniec ale Dyji opustíme a druhýkrát vystúpime z údolia.

Od bodu 6 to máme len kúsok k pastvine exmoorských koní, ale tá je veľká a natrafiť na ne nie je niekedy ľahké. Pokračujeme teda radšej po okraji viníc k vyhliadke Devět mlýnů. Cestou máme možnosť pozorovať niektoré z druhov otvorenej krajiny. Najatraktívnejším je medzi nimi asi škovránik stromový, ktorý sa z tradičných biotopov na podyjských vresoviskách rozšíril aj do viníc, kde mu vyhovuje striedanie zatrávnených a zoraných riadkov. Bežne tu zastihneme aj škovránka poľného, ktorý v našej poľnohospodárskej krajine výrazne ubúda. Podobne sú na tom strnádka obyčajná alebo hrdlička poľná, ktorej typický hlas počujeme z kríkov a lesných porastov vpravo od nás. Hraboše sem zaletujú loviť sokoly myšiare, najskôr z neďalekého hniezdiska v Hnanicích.

Okruh zakončíme na vyhliadke Devět mlýnů. Otvára sa pred nami úžasný pohľad na miesta, ktorými sme už prešli – Šobeskou lávku nad riekou, Šobes s vinicou i sadom, šiju meandra. Ak sa sem dostaneme v správnom čase, keď vtáky krúžia a využívajú teplé prúdy, môžeme si užiť ich vzdušnú akrobaciu. Atraktívne je pozorovanie včelárov lesných, ktoré hojdačky vo vzduchu dopĺňajú tlieskaním krídlami (vedia tlieskať nad telom aj pod ním). Niekedy nie je ľahké rozoznať ich od myšiaka hôrneho, ale keď vták zatlieska, je to jasné. To žiadny iný náš dravec nerobí. Termiku využíva aj množstvo dravcov, ktoré do Podyjí zaletujú len za potravou alebo sa zatúlajú – haja tmavá a červená, myšiak hrdzavý, kršiak rybár, orol krikľavý. A v neposlednom rade aj bocian čierny, symbol národného parku. Často v rieke pod nami loví a potom vykrúži do veľkej výšky a vydá sa na hniezdisko. Pritom si ho pekne prezrieme zhora aj zdola. Keď nás pozorovanie omrzí, vydáme sa k bodu 1. Ale zostávame v strehu, prechádzame miestami, kde tradične hniezdi dudok chochlatý. Jeho typický hlas môžeme počuť na diaľku, ale možno ho aj uvidíme, ako kráča po okraji poľa a hľadá niečo dobré pre seba alebo rodinu.